Bola to Golgota? Klinická smrť? Neviem, ale teraz som šťastný.

Myšlienky utriedené, emócie dozneli, prišiel čas na zhodnotenie. V nedeľu som zabehol svoj prvý maratón. To je však iba špička ľadovca či čerešnička na torte, nazvite si to ako chcete. Ten príbeh sa odohrával počas celého uplynulého štvrťroku.

Po tom, ako som celý minulý rok koketoval s myšlienkou zdolať poslednú klasickú bežeckú trať, ktorá mi chýbala v zbierke, som sa rozhodol, že rok 2019 bude v tomto smere zlomový. Voľba podujatia pre zdolanie méty 42 kilometrov padla na bratislavský ČSOB maratón, nakoľko je to prvé jarné podujatie a pred ním sa ponúka dostatočný čas na zimnú prípravu. Príbeh zdolania môjho súkromného Everestu som začal písať hneď po vianočných sviatkoch 2. januára.

Týmto dňom mi začal Mirko Ježík zostavovať týždenné tréningové plány zamerané na maratónsku prípravu. A nielen mne, lebo svoju maratónsku premiéru na tomto podujatí sa rozhodol absolvovať aj Marek Hozza. Štvrtý člen nášho tréningového zoskupenia Kysucká úderka Emil Janáčik mal bežať polmaratón. 

Štvrťrok prípravy začal, ako už bolo spomenuté vyššie 2. januára. V ten deň začalo snežiť avšak podmienky na beh boli ešte prijateľné. V nasledujúcich dňoch však snehová kalamita spôsobila, že podmienky pre beh boli nevyhovujúce. To nás však neodradilo a my sme sa brodili snehom na chodníkoch, ktoré Údržba mesta, čo ako sa snažila, nestíhala odhŕňať. Boli to ťažké tréningy. Po snežení prišli mrazy, museli sme sa popasovať aj s nimi. Po takýchto behoch som vyzeral ako Mrázik – obočie i mihalnice biele. Kto si však myslí, že najväčší boj sme zvádzali s počasím je na omyle. Mirko nám nič nedaroval.

Tréningový proces bol náročný a tvrdý. 5 behov do týždňa, v tom jeden krát intervaly, jeden krát tempo-beh, jeden dlhý voľný beh, zvyšok voľné a regeneračné behy. V mojom prípade bolo náročné najmä zladiť víkendové behy s hádzanou, ktorej sa venujem ako vedúci družstva starších žiakov. Ale nejako som si poradiť musel. Bolo krásne sledovať našu súdržnosť, povzbudzovali sme sa, hecovali…Ja, Mirko, Emilko, Marek – Proste Kysucká úderka…

Prišla polovica februára a Mirečkova do detailu naplánovaná stratégia dostala tvrdú ranu. A to práve v jeho prípade. Mireček ochorel a skončil na antibiotikách. Tréningový výpadok bol dva týždne. Ďalšie dva týždne trvalo, kým sa dostal späť na úroveň, kde prestal. Napriek tomu, že psychika nebola najlepšia, zaťal sa a buldočou vôľou drel, aby sa dostal tam, kam patrí. Všetci sme mu držali palce a povzbudzovali ho. Teraz potreboval on to, čo vždy dával on nám – povzbudenie, priateľské „hecnutie“ a tak trochu i rozptýlenie. Stáli sme pri sebe a to nás zasa posunulo ďalej smerom k nášmu cieľu. Prešiel február i marec, Potom i prvý aprílový týždeň. Nábeh v mojej tréningovej príprave sa zastavil v piatok 5. apríla na čísle 871 kilometrov. 

A je tu sobota 6. apríla. Vyrážame do hlavného mesta. Ideme Mirkovým autom. Nálada je dobrá, je veselo, žartujeme, vtipkujeme. Sme plní očakávaní. Mirko vzhľadom k prekonanej chorobe prehodnotil svoj cieľ a z pôvodne plánovaného času 03:15, posunul svoju métu na 03:25. Mareček, tá naša neriadená strela má cieľ 03:40. Ja chcem dobehnúť v zdraví. Mirko hovorí, že mám na to, aby som pokoril 4 hodiny. Moc tomu neverím, ale pokúsim sa. Je tu však jedna vec, ktorá nám tak trochu kalí radosť a to je fakt, že Emilko sa z rodinných dôvodov nemôže zúčastniť.

Prichádzame do Bratislavy. Ideme sa ubytovať. Na recepcii hostela sa stretávame s našim spolubývajúcim Mirkom Ščibranom. S ním som sa zoznámil presne pred rokom na rovnakom podujatí. Odvtedy Miro prekonal métu 100 odbehnutých maratónov a úspešne sa zahryzol do druhej stovky. Tento rok ide prvýkrát ako vodič, to znamená, že nepôjde na čas, na ktorý reálne má, ale povedie bežcov, ktorí budú mať záujem na vopred stanovený čas. V Mirkovom prípade je to 03:45. Druhým našim kamarátom, ktorý robí vodiča je Peter Tichý, idúci na čas 03:00. Ideme na registráciu.

Vonku je mercedes polepený menami účastníkov, bohužiaľ ani jeden z nás svoje meno nenájde. V Eurovei si dávame večeru a tu nás zastihnú i Mirko Ščibran s Peťom Tichým. Tí dvaja experti „vytiahnu“ pri posedení zopár vtipných príhod, že po chvíli ma bolí sánka od smiechu. 

Je tu deň štartu. Nedeľa 7. apríla. Stojím na štarte svojho prvého maratónu. Zmiešané pocity. V hlave chaos. Podarí sa mi to? Neodhryzol som si priveľké sústo? Stojím vo svojom koridore, chýba mi tu Mirečkové upokojujúce slovo. Nervozita stúpa. Znie štátna hymna. Tento okamih vo mne spoľahlivo vyvolá zimomriavky na chrbte. Štartuje elitná vlna, po nej druhá…nervozita stúpa. Tretia vlna…Ja ako nováčik na maratónskej trati som zaradený do posledného koridoru. A už štartujeme aj my.

Tempo na dosiahnutie času 4:00 je 5:42. Držím sa ho a ide mi to celkom v pohode. Kilometre sa míňajú a ja takmer na každom ušetrím zopár sekundičiek. Zrazu vidím pred sebou handbike. Pozriem lepšie…veď to je Krištof Kubala so svojou súputníčkou Aďkou Pajerovou. Pozorný čitateľ si isto spomenie na moju reportáž z Terchovej pod názvom Nezlomný hrdina a bojovníčka so srdcom pre druhých. Pomaly ich dobieham. Som šťastný, že ich opäť po polroku vidím, bohužiaľ môj pretekový plán mi nedovolí viac ako srdečné pozdravenie. Veď ja im to zasa na jeseň v Terchovej vynahradím. Pokračujem ďalej.

V diaľke vidím oproti sebe bežať Tomáša Michalca, je však ďaleko, aby ma počul. Na 9. kilometri vidím známu postavu. Je to kamarát Milan Kiš. Beží polmaratón. Dobieham ho, obaja sme šťastní zo stretnutia. Miňo si išiel svoje, absolútne nezaťažený nejakými cieľmi a preteky si vychutnával, Potiahli sme to spolu asi 4 kilometre. Pokecali, zasmiali sa bolo to super. Potom Milan „zavetril“ šancu, že by mohol byť z toho aj celkom fajn výsledok tak mi „ťapnul“ a povedal, že ide zabrať. Na cestu ho sprevádzalo moje povzbudenie, ale aj vedomie, že Miňo to úplne bezpečne dá pod 2 hodiny, čo bol jeho cieľ.

Prebieham prvým kolom, čo je vlastne polmaratón a čas mám okolo 01:58. Viem, že Milan ktorý zrýchlil, je v cieli určite spokojný. Zrazu som na trati sám. Polmaratónci sú už v cieli a na trati je už len elita a maratónske štafety. Keď si hovorím, že elita…do cieľa je ešte ďaleko, dám to? Zaslúžim si byť medzi elitou? Neviem. Idem však stále v rozmedzí, ktoré stačí na dosiahnutie času pod 4 hodiny. Cestou ma dvakrát povzbudzuje náš Mireček, ktorý ide oproti po obrátke, raz aj Mireček Sčibran. Čoraz častejšie však už je časový ukazateľ nad hranicou 5:42. Mám však dostatok sekundičiek ušetrených z prvej časti trate.

Po 30. kilometri však začínam pochybovať. Už je to okolo 5:50. Takto pokračujem až do 33. km. Potom však prichádza ťažká kríza. Nohy ma prestávajú poslúchať a začínam ich ťahať za sebou. Doslova so po trati „tmolím“. Začína „Golgota“. 34. kilometer 6:07. Je mi jasné, že zrýchliť už dnes nedokážem a vysnený čas pod 4 hodiny sa odkladá na iný termín. Prestávam to siliť a idem na dobeh. Časy sú čoraz horšie: 35. km 6:16, 36. 6:07.

Posledných 7 km ma opúšťa všetko odhodlanie urobiť niečo s výsledkom. Nohy sa ledva vlečú, chcem už byť v cieli…no ten je ešte sakramentsky ďaleko. Nevzdávam a bojujem. 37. km 6:20, 38. km 6:29. V tejto fáze však musím spomenúť, že dres Kysuckej úderky má v Bratisleve obrovský úspech a takmer z každého hlúčika fanúšikov, či usporiadateľov letí ku mne povzbudenie Kysuce do toho, Kysucká úderka zaber, alebo podobne. Z protismeru zasa na mňa volá Roman Minarovič, ktorý ma vehementne povzbudzuje. 39. km 6:42…Už nevládzem…závistlivo sa pozerám na bežcov, ktorí jednoducho prešli do kroku. Nie toto ja nechcem, keď aj pôjdem slimačím tempom, ale bude to beh…Zatínam zuby…bojujem…Predo mnou sú len 3 km. Len? Je to ťažké 40. km 6:57 nohy už nechcú niesť. Odmietajú poslušnosť. Mozog však velí – ideme ďalej.

Na občerstvovačke dávam kolu. Mala by dodať energiu. Necítim to, mám však zalepené ústa. Je mi to jedno….41. km 6:30…Bože, ako je to ešte strašne ďaleko…42. km stúpanie na most…už len drobčím…ale stále je to beh…čas 6:56…posledné desiatky metrov…už vidím cieľovú bránu…Bože prečo je tak ďaleko? Idem posledné metre svojej maratónskej premiéry. Vôbec si to nevychutnávam je mi zle. V cieli ma tacká ako keby som vypil pár poldeci slivovice. Nakoniec to rozdýchavám opretý o kovovú bariéru. Nik si ma nevšíma, ani zdravotník, ani usporiadateľ. Mám trochu strach, lebo bojujem s niečim, čo som dosiaľ nepoznal. Toto je absolútna vyčerpanosť, ktorá prechádza do slabosti….

Je o jednu hodinu viac. Sedíme v aute a vyrážame späť domov. Môj organizmus sa už spamätal a prichádza nával endorfínov. Nálada je neskutočná, fantastická, víťazná. Mirko si splnil svoj cieľ 03:25 a to naše torpédo Mareček dal neskutočný čas na začiatočníka 03:35. Úžasné. V mysliach sme s aj Emilkom, ktorý nás sledoval z domu. Tak už si môžem aj ja povedať, že som zdola kráľovskú bežeckú disciplínu. Pre niekoho fráza, Tí ktorí si týmto prešli však vedia presne o čom píšem.

Na záver pridávam výsledky bežcov z KNM a našich priateľov Za menom je čas, poradie absolútne a poradie v kategórii:

Minimaratón (4,2 km)
Katarína Husárová 0:22:13, 107. 19.

Polmaratón (21, 097 km)
Jana Bačíková 1:47:56. 120., 31.
Milan Kiš 1:58:03, 1550., 497.

Maratón (42,195 km)
Peter Tichý ako vodič: 2:58:47, 43., 2.
Miroslav Ježík 3:26:02, 183., 77.
Andrea Hudeková 3:27:12, 11., 7.
Marek Hozza 3:35:34, 263., 108.
Miroslav Ščibran ako vodič 3:45:58, 344., 144.
Mário Janík: 4:07: 47, 548., 212.
Roman Minarovič: 4:54:26, 750., 123.

Uvedené sú oficiálne časy od výstrelu. Čisté časy, merané od prebehu štartovou bránou sú o niekoľko sekúnd až desiatok sekúnd lepšie.

Autor: Mário Janík
Foto: Miroslav Ježík, Tomáš Hudek