Karol Burger: Na jednej motorke jazdím, druhú mám ako rezervu a tretiu ako sen

Karol Burger z Rudinky je jedným zo zakladateľov slovenského Ariel Klubu. Klub  bol založený v roku 2013, desať rokov po tom ako vznikol český Ariel klub, ktorý sa v podstate stal vzorom pre vznik toho slovenského. A čože je to ten Ariel Klub? Nuž Ariel Klub predstavuje skupinku ľudí, ktorých spája priazeň k britskej značke motocyklov Ariel, ktorá bola v rokoch 1902 až 1970 jedným z najväčších výrobcov dvojkolesových a trojkolesových tátošov.

Kedy a ako sa vlastne začala prejavovať Vaša vášeň k takýmto historicky vzácnym motoristickým exemplárom?

Nuž, v podstate ma k tomu pritiahli kamaráti, keď som mal asi dvadsať rokov. Páčili sa mi staršie motorky, v tej dobe boli ešte dostupné . Zo začiatku som sa s ich opravou veľmi trápil. Ale postupom času sa to začalo zlepšovať. Kamaráti mi pomohli a zrazu mi to proste fungovalo.  Išlo to tak postupne a ani som si nevšimol ako ma to celé pohltilo.

Prečo práve značka Ariel?

V skratke by som mohol povedať, že preto lebo sú väčšie. Ak by som to mal rozobrať tak poviem, že je to preto, lebo motorky, ktoré sa v minulosti vyrábali pre československý trh boli veľkosťou menšie, čo pre človeka v dnešnej dobe môže byť problém, Predsa len evolúcia pokročila a vplyvom rôznych faktorov sú dnes ľudia omnoho vyšší a mohutnejší ako v minulosti. No a motorky Ariel sa  už aj v tej dobe vyrábali väčšie. Vybrali sme si značku, ktorá nie je medzi tými extrémne drahými, čiže človek ak si chce zadovážiť takúto motorku nemusí byť milionár. Do Československa ich ku koncu tridsiatych rokov začali dovážať pán Štepař a Hanák z Prahy. Za desať rokov ich doviezli a predali 5-tisíc kusov, čo je v podstate viac ako niektorí československí výrobcovia vyrobili. Už v roku 1927 mali vybudovanú sieť viac ako 30-tich oficiálnych  zastúpení po celej republike  a každý obchodný zástupca bol vybavený základnými náhradnými dielmi. Menej bežné diely boli posielané prostredníctvom železnice, takže každý zo zákazníkov mal možnosť sa veľmi rýchlo dostať k najrôznejším náhradným dielom. Motocykle  Ariel boli veľmi spoľahlivé a rozmanitá propagácia značky pomohla vybudovať  skutočne silného distribútora na našom území.

Člen Klubu Ariel musí mať motorku značky Ariel alebo môže vlastniť motocykel aj inej značky?

Nemusí to byť zákonite motorka značky Ariel. Člen Ariel Klubu nemusí vlastniť žiadnu motorku, jednoducho môže byť len fanúšikom tejto značky. Alebo aj inej, dokonca to nemusí byť len motorka, pokojne to môže byť aj automobil. Samozrejme, každý takýto klub má svoje pravidlá, ktorými sa treba riadiť. Dôležitou podmienkou je, aby to bolo človek, s ktorým sa dá porozprávať, poradiť.

Je na Slovensku veľa klubov,  v ktorých sa spájajú ľudia s vášňou k historickým autám a motorkám?

Veľa a nielen na Slovensku, ale aj v Čechách a po celom svete.

Koľko stojí taká motorka Ariel?

Približne 10-tisíc eur, keď je spravená.

Takúto motorku človek asi len tak ľahko nezoženie?

Nie. Kúpiť ju možno len, ak sa ju niekto, kto ju už vlastní rozhodne predať. Ešte je možnosť kúpiť motorku rozobratú a prácne ju zložiť. To, ale môže trvať aj niekoľko rokov.

Vám trvalo koľko rokov, kým ste poskladal tú svoju?

Prvú motorku sme volali „made in Chotusice“, pretože tak sa volá veľká burza veteránov v českom meste Chotusice. Vždy, keď som na túto burzu prišiel kúpil som si nejaké súčiastky a potom som z toho zložil motorku. Trvalo mi to sedem rokov.

Koľko máte teraz motoriek?

Nuž, neviem, pretože mi považujeme za motorku aj diely. Keď viem, že mám rám, prevodovku,  prednú vydlicu , nádrž, pre mňa je to už motorka.

Tak sa spýtam inak. Koľko máte pojazdných motoriek?

Pojazdné motorky mám momentálne tri, ale ak by sme do toho rátali aj také, ktoré sú síce už v celku, ale ešte nejazdia, tak ich mám šesť.

Tie tri motorky, na všetkých jazdíte?

Funguje to v takom kolobehu. Na jednej motorke jazdím, druhú mám ako rezervu a tretiu ako sen. Tá tretia je tá, na ktorej pracujem, ktorú skladám. Keď ju poskladám, presunie sa na pozíciu motorky, na ktorej jazdím, tá, na ktorej som jazdil sa presunie na pozíciu rezervy a tá čo plnila funkciu rezervnej sa posunie niekomu ďalšiemu, aby mu prinášala radosť.

Súčasná motorka v pozícii sen, čiže tá, na ktorej momentálne pracuje, môžete nám ju priblížiť konkrétnejšie?

Je to motorka Ariel 500 OHV model C.  V roku 1927  bolo do Československa dovezených približne 320 kusov motoriek Ariel, z toho model C predstavoval okolo 100 kusov.

Teraz by sme mohli prejsť k vašim výletom na motorkách. Tento rok ste boli napríklad v Taliansku?

S myšlienku návštevy nejakého krásneho miesta v Európe som sa začal pohrávať ešte na jeseň v roku 2016. Nechcel som sa, ale potĺkať preplneným pobrežím Chorvátska v letných horúčavách, a ani som nechcel moknúť na chladnom severe. Nie že by mi počasie nejako extrémne vadilo,  ale pre tento výlet som chcel niečo pokojné so stálym počasím. Neskôr padla  voľba na Sardíniu. Určili sme si teda predbežný termín na máj 2017 a nechali sme to uležať. Už v zime však prišlo pozvanie od Talianskeho Ariel klubu na ich rally. Spresnili sme teda náš májový termín na 1. mája, aby sme dokázali byť aj s našimi talianskymi priateľmi. Inak na začiatku plánovania tohto výletu sme boli dvaja a nakoniec sa nás nazbieralo desať. Síce nerád jazdím v takto veľkej  skupine, tu sme však boli rozdelení na veterány, ,,kafáče“, cyklistov a rezervné stroje. To sa mi javilo ako  dobré rozdelenie.

Čo bolo na výlete najlepšie?

To, že sme ako partia kamarátov zdieľali spoločný výlet.

Ako sa jazdilo po Sardínii?

Boli sme pred sezónou a vtedy tam ešte nie sú ľudia, cesty boli prázdne, krásne, kľukaté, pekné výhľady. Tento rok sa tadiaľto jazdila napríklad aj „Tour de France“. No, nielen pobrežím, ale aj vnútrozemím ostrova sa tiahnu krásne cesty. Mapa ktorú sme so sebou priniesli mala zelenou farbou označené zaujímavé cesty s výhľadmi, a tak sme sa deň po dni vyberali rôznymi smermi. My na veteránoch okruh zhruba 170 – 250 km a modernejšie ,,kafáče“ aj 500km. Večer sme sa vždy stretli na terase a prebrali plány na ďalší deň. V mnohom nám pomohol aj bedeker. Táto malá knižka poznala rôzne atrakcie a pamiatky ostrova a s jej pomocou sme tak našli najstarší Európsky strom, čiže olivu starú možno až 4500 rokov či osídlenie tajomných Nuragov. Ich príchod na Sardíniu sa predpokladá okolo roku 1850  pred Kristom, prišli zo severnej Afriky a ich stavby „Nuragy”, v podobe megalitickej architektúry neodmysliteľne patria k Sardínii.

A čo poruchy alebo nejaké komplikácie?

Poruchy sa samozrejme tiež objavili, ale ako sa hovorí : „čo ťa neodrovná, to ťa posilní” ,takže sme sem-tam aj trochu „šróbovali“ a potom zasa jazdili a jazdili a jazdili. Mne sa s Arielom z roku 1929 podarilo najazdiť po ostrove 1650 km a určite budem na Sardíniu spomínať len v dobrom. S jedlom rastie chuť a už dnes hľadám destináciu, do ktorej sa pôjdeme pozrieť v roku 2018.

Viem, že jazdíte aj po Slovensku. V lete ste napríklad absolvovali Višňa tour…

Celý rok som sa tešil na výlet s Višňom. Jeho nápad prejsť so synom počas letných prázdnin kus rodnej hrudy na motocykli sa mi veľmi páčil. Všetci sme zasypaní povinnosťami či už doma, alebo v práci a ani si neuvedomujeme ako nám život preteká medzi prstami. Preto prišiel Martin s myšlienkou, vyhradiť si aspoň jeden týždeň počas letných prázdnin na výlet so synom. Takú malú chlapskú jazdu. V priebehu pár dní sme dali dohromady malú skupinku kamarátov, nadšených sprevádzať Višňovcov na ich tour. Prvú časť výletu absolvovali chlapci len vo dvojici. Výjazd lanovkou na Malinô Brdo, nocľah v Hrabove a ráno priamy smer do Kláštora pod Znievom, kde sme sa mali všetci stretnúť. My sme zvolili trasu od Žiliny cez Kľak a Vrícko, aby sme najazdili dostatočný počet kilometrov a nie len rovinatým krajom. Po krátkej porade sme sa vydali smer Tatry, úplne prázdnymi cestičkami popod Veľkú Fatru do Sučian, ďalej cez Oravu na Zuberec a späť k Liptovskej Mare. Odtiaľ sme pokračovali do Nového Smokovca, kde sme mali zajednaný nocľah. V priebehu nášho výletu sme za tri dni šťastne najazdili 1000 km a spoznali nové miesta, no zistili sme tiež, že mnohí máme značné rezervy v spoznávaní východu našej krásnej krajiny a preto už dnes viem, ako bude pokračovať ďalší ročník „Višňa tour“. Pôjdeme spoznávať Šíravu, Domašu a Duklu. Tiež naše Tokajské oblasti, či Ružín a Planiny.

Vráťme sa späť k Ariel Klubu.  Na záver by som sa chcela spýtať a určite to zaujíma aj čitateľov, či je možné niekde vidieť zbierku motoriek, ktoré členovia Ariel klubu vlastnia?

V Múzeu dopravy v Rajeckých Tepliciach otvorilo Považské múzeum v Žiline v spolupráci so slovenským ARIEL klubom novú expozíciu motocyklov. Čiže každý, kto by si rád pozrel historické motocykle, ale aj iné doplnky, ktoré boli súčasťou motoristickej výbavy, môže sa zastaviť na železničnej stanici v Rajeckých Tepliciach a pozrieť si expozíciu, ktorá sa tu nachádza.

Ďakujeme za rozhovor a prajeme veľa šťastných kilometrov.

Autor: Petronela Hercová

Foto: Karol Burger