Pietna spomienka na obete Veľkej vojny v Kysuckom Novom Meste

V nedeľu 11. novembra na Slovensku doznievala povolebná noc. Hlasy boli sčítané a v mestách i obciach bolo rozhodnuté o nových primátoroch, starostoch a poslancoch. Na okraji záujmu politikov, najmä tých regionálnych, zostalo jedno z najväčších výročí tohto roku. Presne pred 100 rokmi, 11. 11. 1918 o 11. hodine, sa skončila 1. svetová vojna vtedy ešte nazývaná Veľkou vojnou – dovtedy najkrvavejší vojnový konflikt v dejinách.

V Kysuckom Novom Meste však nezabudli. Občianske združenie Dubie v spolupráci s Kysuckým múzeom v Čadci zorganizovalo pietnu spomienku na obete Veľkej vojny z radov občanov mesta. Tá sa konala v numericky symbolickom termíne 11. 11. o 11:11 hodine. Na mestskom cintoríne sa pred pamätníkom s menami 54 padlých Kysuckonovomešťanov stretli viac ako tri desiatky tých, ktorým nie je odkaz obetí vojny ľahostajný. A cestu si našli aj tí, ktorí mali za sebou dlhú volebnú noc – politickí zástupcovia mesta. Zapálenou sviečkou či kytičkou si pamiatku padlých uctili dosluhujúci primátor Ing. Ján Hartel i jeho nástupca Ing. Marián Mihalda, traja novozvolení poslanci z Kysuckého Nového Mesta a dokonca i jeden poslanec zo susednej Radole. 

V úvode spomienkovej slávnosti privítal všetkých zúčastnených hlavný organizátor a moderátor akcie Ing. Ľubomír Jánoška. Zarezonovali najmä jeho slová o možnostiach zmeny umiestnenia pamätníka, resp. jeho zveľadenia. Potom sa zúčastneným prihovoril primátor mesta Ing. Ján Hartel, ktorý okrem iného poukázal na dejinnú stopu Kysučanov v 1. svetovej vojne.

Presne o 11 hodine a 11 minúte spoločne položili Ing. Jánoška a Ing. Hartel veniec k pamätníku obetiam Veľkej vojny, čím sa Kysuckonovomešťania pripojili k celoeurópskym oslavám konca 1. svetovej vojny.

Po akte kladenia vencov nasledoval exkurz do histórie, keď roky 1914 – 1918 prítomným priblížil autor tohto článku. V referáte sa postupne dotkol dopadu vojny na Európu a svet, priblížil najväčšie bojiská a vyčíslil straty. Za použitia podobných ukazovateľov priblížil i dopad na mesto a blízke okolie a zároveň, podobne ako Ing. Jánoška poukázal na nedôstojné umiestnenie pamätníka, ktorý je opretý o stenu starej márnice, kde bol umiestnený po zrušení starého cintorína v dnešnom mestskom parku.

Nasledoval príhovor novozvoleného poslanca, etnológa – historika PhDr. Martina Priečka PhD., ktorý poukázal na nutnosť pripomínať najmä mládeži takéto dejinné udalosti, nakoľko aj zo svojej pedagogickej praxe má poznatky o čoraz väčšej nevedomosti mladých o podobných tragických historických míľnikoch, ich príčinách a dôsledkoch. 

Potom už dostal slovo novozvolený primátor Ing. Marián Mihalda, ktorý vysoko ocenil organizáciu pietnej spomienky a zároveň poďakoval všetkým prítomným za účasť. Zároveň sa stotožnil s názorom o nešťastnom umiestnení pamätníku a vyslovil prianie, aby si v budúcnosti našiel svoje miesto tam, kde bude občanom i návštevníkom mesta denno-denne pripomínať nezmyselnosť vojny.

Po príhovoroch si zúčastnení uctili obete 1. svetovej vojny minútou ticha, položením kytičiek k pamätníku a zapálením sviečok. Domov všetci odchádzali s hrdosťou a dobrým pocitom, že nezabudli…

Autor: Mário Janík / Kysucké múzeum v Čadci
Foto: Lenka Brodňanová

Je pondelok 11. novembra 1918, 5 hodín ráno. Do železničného vagóna pristaveného v Compiègnskom lese pred chvíľou vstúpila nemecká mierová delegácia vedená Matthiasom Erzbergerom. Tam ich už očakávajú zástupcovia Francúzska a Veľkej Británie v čele s najvyšším vojenským predstaviteľom Dohody – francúzskym maršalom Ferdinandom Fochom.  Pristupuje sa k podpisu prímeria medzi vojskami Dohody a Nemecka. Zasychajúci atrament na mierovej zmluve, ktorá začína platiť od 11. hodiny je definitívnou bodkou za 1. svetovou vojnou, vtedy ešte nazývanou Veľká vojna. Je dobojované. Je koniec štyri a štvrťročnému vojnovému šialenstvu, na konci ktorého sú milióny mŕtvych, zmrzačených a zranených ľudských bytostí a hospodársky, ekonomicky a morálne rozvrátená Európa.

Nedá sa však neobzrieť späť. Aby sa ľudstvo prepracovalo k tomuto pamätnému dňu muselo si prejsť tragickou a bolestivou cestou, ktorá sa začala sarajevským atentátom na následníka rakúsko-uhorského trónu Františka Ferdinanda  ´d Este a jeho manželku. Úvahy o skorom konci vojny vystriedali hrôza a zdesenie po masakroch pri rieke Marne, Ypres, Tannenbergu, Gallipoli, Verdun, Somme, Západnej Dvine či Jutskom polostrove. Patovú situáciu nevyriešila ani Brusilovova ofenzíva v Haliči a Bukovine, jatky na Piave, pri Passchendaele či podpísanie separátneho Brest-litovského mieru medzi Nemeckom a Sovietskym zväzom a ďalšie bojové akcie.

Prišiel čas počítať straty. Veľká vojna bola dovtedy najväčším vojnovým konfliktom v dejinách. Zmobilizovaných a do bojov vrhnutých bolo 112 a štvrť milióna vojakov. Padlo ich 9,6 milióna, okrem nich zahynulo 7 miliónov civilistov, zranených bolo viac ako 20 miliónov ľudí. Z tohto celkového počtu sa už domov k rodinám nevrátilo viac ako 1,32 milióna francúzskych; 1,85 milióna ruských; takmer trištvrte milióna britských; viac ako 200.000 amerických; 680.000 talianskych;  335.000 rumunských, 130.000 srbských, 1,8 milióna nemeckých, takmer 1,5 milióna rakúsko-uhorských a bezmála 600.000 osmanských vojakov. Aby toho nebolo málo, v poslednom vojnovom roku  a dvoch nasledujúcich si pandémia španielskej chrípky vyžiadala ďalších najmenej 6 miliónov obetí.

No nielen mŕtvi odišli z tohto sveta. Do histórie sa porúčali Rakúsko-uhorská monarchia, Ruska cárska monarchia, Nemecké cisárstvo a o niečo neskôr avšak v dôsledku vojnových udalostí aj Osmanská ríša. Na ich základoch vznikli Československo, Maďarsko, Rakúsko, Kráľovstvo Srbov Chorvátov a Slovincov, Sovietsky zväz a  Nemecká republika. Celé krajiny uhorskej koruny pripadli Poľsku a Rumunsku. Stará Európa bola v troskách…

Krvavý mlynček na mäso menom 1 svetová vojna zomlel i mnoho našich rodákov. Paradoxne ich bolo oveľa viac ako v najkrvavejšom vojnovom konflikte – 2. svetovej vojne, ktorý sa rozhorel o dvadsať rokov. Okres Kysucké Nové Mesto vtedy správne spadal do Trenčianskej župy. Práve z Trenčianskej, ale i Oravskej a Turčianskej župy bol prevažne dopĺňaný regrútmi Trenčiansky 71. peší pluk. K tomuto útvaru, prezývanému tiež Drotársky regiment narukovala väčšina našich rodákov. V štruktúrach 71. pluku bojovali a zomierali Kysučania v Karpatoch, v Lubline a Haliči, neskôr na talianskom fronte na rieke Piave. V júni 1918, keď bol pluk dislokovaný v srbskom Kragujevaci vyvolali vojaci vzburu proti dôstojníkom. Po potlačení rebélie bolo 44 z nich popravených. Ide o známy vojnový príbeh, ktorý v roku 1957 sfilmoval Paľo Bielik v snímke Štyridsaťštyri s Ivanom Mistríkom a Ctiborom Filčíkom v hlavných úlohách.

Stojíme pred pamätnou tabuľou s menami 54 padlých občanov Kysuckého Nového Mesta. Tabuľu dalo osadiť na starom cintoríne v mieste dnešného parku predstavenstvo mesta v 20-tych rokoch minulého storočia. Väčšinu osudov týchto mužov nedobrovoľne odtrhnutých od rodín už zavial nános času. Na ich životné osudy sa už poväčšine zabudlo. Vďaka prof. Tarábkovi  však máme zaznamenaný jeden tragický príbeh.

V poradí 51. uvedené meno je Róbert Tesárek. Bol to učiteľ a prvý riaditeľ štátnej školy, ktorá vtedy sídlila v školskej budove pri železničnej stanici – dnešnej ZUŠ. Bol to on, kto vysadil známu smutnú vŕbu, ktorá rástla na okraji školskej záhrady do roku 2000 a spolu s ňou i viacero ovocných stromov. Údajne bol prívrženec panslávizmu a z toho dôvodu mal byť odoslaný na front medzi prvými. Ako učiteľovi mu bola udelená dôstojnícka hodnosť poručík. Na jednom z prvých bojísk východného frontu – v Haliči – ho počas obedňajšej prestávky pri jedle zastrelil ruský odstreľovač. Tesárka si určite vybral kvôli jeho dôstojníckej hodnosti. Svedkom tejto udalosti bol Ignác Čuntala, ktorý mal šťastie a vojnové besnenie prežil a neskôr tento príbeh vyrozprával spomínanému prof. Jozefovi Tarábkovi.

Sú tu však všetci? Koľko bolo tých bezmenných obetí? Pri dnešnej úrovni bádania vieme o ďalších štyroch menách Kysuckonovomešťanov, ktorí na tabuli nie sú: František Grešák, Andrej Masarik, Johann Heynyik a Martin Hošták. Z miestnych časti – vtedy ešte samostatných obcí pribudli traja z Budatínskej Lehoty: Ondrej Čelko, Michal Istenčin a Ján Rudinec a rovnako traja z Oškerdy: Ondrej Ozančin, Ján Janík a Ján Škulec. Aj keď okres Kysucké Nové Mesto bol  v tom čase oveľa väčší, len z obcí dnešného okresu sa dopracujeme k nasledovným počtom padlých: Lopušné Pažite – 9, Kysucké Nové Mesto – 58 + Budatínska Lehota – 3 + Oškerda – 3, ďalej Nesluša – 65, Kysucký Lieskovec – 12, Rudina 17, Rudinská – 32, Horný Vadičov – 9, Lodno – 9, Ochodnica – 24, Radoľa – 7, Snežnica – 4, Povina – 3, čo predstavuje 255 mužov mladých ale i v strednom veku, keďže počas vojny bol najstarší zmobilizovaný ročník 1865, ktorého muži mali na konci vojny 53 rokov.

Takýto odlev mužov v produktívnom veku musel zanechať hlbokú stopu vo všetkých sférach života miest a obcí. Úlohu hlavy rodiny museli zastúpiť ženy, alebo mladíci, na ktorých sa ešte nevzťahovala povinnosť dostaviť sa k odvodu. Trpelo tým poľnohospodárstvo, obchod, priemysel. Zvýšila sa odvodová zaťaženosť obyvateľstva, v prospech armády boli „rekvírované“ poľnohospodárske produkty, priemyselné komodity a iné.

Ani cirkev, v tej dobe silne spätá so štátom a osobou panovníka sa neubránila konfiškáciám, keď sa pre zbrojársku výrobu zabavovali a roztavovali zvony. V roku 1917 boli odvezené dva zvony z veže kostola sv. Jakuba.

Dnes si teda pripomíname tichou spomienkou  tých, ktorí padli v bojoch Veľkej vojny. Ich smrť, čo ako zbytočná, však v konečnom dôsledku nebola márna. Keď sa 11. októbra 1918 podpisovalo prímerie, bola už 2 týždne – od 28. októbra – na svete Československá republika, ku ktorej sa Slováci prihlásili Martinskou deklaráciou o dva dni neskôr a po prvý krát v histórii sa stali štátotvorným národom. Mladá republika ešte musela vybojovať veľa bitiek vojenských, diplomatických a politických, kým si našla svoje pevné miesto na mape Európy.

Malo by nám teda záležať na tom, aby sme si dôstojne pripomínali tých, ktorým nebolo dopriate zostarnúť v kruhu svojich najbližších a vykrvácali na veľmocenských šachovniciach. Miesto, na ktorom stojí tento pomník prevezený zo starého cintorína, je nevhodné. Podľa nášho názoru by sa mu malo nájsť dôstojnejšie miesto tak, ako je to v iných mestách alebo dedinách. Aby ho mali ľudia na očiach aj vo všedný deň. Aby si obete vojny pripomenuli nie len pri okrúhlych jubileách. Aby mali kedykoľvek možnosť porozmýšľať nad nezmyselnosťou vojny a ľudskej agresie. Aby mená padlých vojakov udreli do očí aj pri všednej prechádzke. Aby občania mesta nezabudli…

Mário Janík
Kysucké múzeum v Čadci