Represívne pôsobenie nemeckých vojenských a bezpečnostných zložiek na území okresu Kysucké Nové Mesto 1944 – 1945

Po vypuknutí Slovenského národného povstania, počas jeho priebehu a po jeho potlačení sa zo Slovenskej republiky, pôvodne nemeckého spojenca a vazala, stal postupne okupovaný štát. Nemecké bezpečnostné orgány za necelých 9 mesiacov (do oslobodenia) rozpútali málo vídaný teror, ktorý bol omnoho krvavejší, ako u mnohých podrobených krajín počas oveľa dlhšej doby okupácie. Veď na Slovensku bolo hromadným vyvražďovaním postihnutých viac ako 100 obcí.

Aj keď vo všeobecnosti prevláda názor, že zverstiev sa dopúšťali iba príslušníci SS, pričom vojaci Wehrmacht sa snažili bojovať bez represií voči civilistom, nebolo to tak. Svedčia o tom niektoré zachované rozkazy, v ktorých najvyšší vojenskí velitelia nariaďovali popravy civilistov. Tieto akcie neobišli ani Kysuce. V nasledujúcich riadkoch sa pokúsim zmapovať pôsobenie jednotlivých bezpečnostných i armádnych zložiek, osôb vo vzťahu k dolným Kysuciam a popravy ako i neuskutočnené pokusy o exekúcie v okrese Kysucké Nové Mesto. 

(Poznámka: pre potreby tohto článku sa okresom Kysucké Nové Mesto rozumie okres v hraniciach platných do roku 1960 a ktoré sa nezhodujú so súčasnými hranicami okresu).

OKUPAČNÉ JEDNOTKY
JEDNOTKY WEHRMACHT

Kampfgruppe  „Junck“

Bojová jednotka pomenovaná podľa svojho veliteľa Stephana Juncka. Bola zložená prevažne z príslušníkov 85. tankového pluku a ďalších menších jednotiek. Spolu s bojovou skupinou  „Ohlen“ plukovníka Conrada von Ohlen boli prvými nasadenými okupačnými jednotkami na území Slovenskej republiky. Obe skupiny boli nasadené tak, že primárnym cieľom ich operačných aktivít bola Žilina. Bojové skupiny „Junck“ a „Ohlen“ disponovali asi 3900 mužmi. B.s. „Ohlen“ prekročila 29.VIII.1944 v predpoludňajších hodinách hranice SR pri Vlárskom priesmyku v okrese Trenčín. 

Bojová skupina „Junck“ mala nástupisko v Ostrave v Protektoráte Čechy a Morava, kde bola i sformovaná, o čo sa nemalou mierou pričinil protektorátny ríšsky štátny minister Karl Hermann Frank (1898-1946), ktorý varoval pred partizánskym hnutím na Slovensku. Dňa 30. augusta 1944 nadránom prekročila štátnu hranicu SR pri Čadci a presúvala sa na Žilinu. Bez väčšieho odporu sa presunula cez oba kysucké okresy Čadca i Kysucké Nové Mesto až do Žiliny, odkiaľ spoločne s b. s. „Ohlen“ vytlačili povstalecké jednotky do Strečnianskej tiesňavy a následné až do Vrútok. V Krásne nad Kysucou strieľali okupačné vojská na utekajúcich civilistov, pričom jedného zabili a jedného zranili. Podobná „šarvátka“ sa odohrala i v obci Vranie, podľa všetkého bez strát na životoch. Pôsobenie tejto jednotky na dolných Kysuciach môžeme považovať za čisto vojenské, bez vrážd na civilnom obyvateľstve.

178. divízia pancierových granátnikov Tatra

Vznikla 5. septembra 1944 zlúčením bojových skupín „Ohlen“ a „Junck“ a ich doplnením. Keďže v tomto čase už táto divízia pôsobila v Turci pri Vrútkach a postupovala ďalej, nemala jej bojová činnosť na územie okresu Kysucké Nové Mesto žiaden vplyv. Pripisuje sa jej však hromadná poprava 9 odbojárov v lokalite Dunajov – Skačkov. Ide teda o akciu v tyle jednotky, ktorá sa udiala presne v deň jej vzniku – 5. septembra 1944. 

JEDNOTKY  SS (Schutzstaffel)

Schutzstaffel – SS – paramilitantná (paramilitantná jednotka = jednotka, ktorá má inú štruktúru a funkciu ako bežná jednotka armády suverénneho štátu) zložka NSDAP nasadzovaná na okupovaných územiach na likvidáciu odboja, vraždenie odporcov režimu a ďalšie represívne opatrenia voči domácemu obyvateľstvu.

14.granátnícka divízia Waffen SS (14. Waffen-Grenadier-Division der SS /galizische Nr.1/)

Vznikla 27.6.1943. Bola formovaná z Ukrajincov, napriek tomu sa spočiatku nesmela volať ukrajinská. Jadro mužstva a poddôstojníkov bolo formované z nacionalisticky zmýšľajúcich Ukrajincov. Dôstojnícky zbor bol však zostavený z nemeckých dôstojníkov. Štáb divízie sídli v Žiline a operačný priestor v ktorom bola rozmiestnená sa rozprestieral od Čadce po Štrbu. V tomto období bol veliteľom divízie brigadeführer SS Fritz Freitag. Jej jednotky boli rozmiestnené po kysuckých obciach v októbri 1944, keď stupňujúca partizánska činnosť prinútila nemeckú okupačnú moc k opatreniam na ochranu železničnej trate Bohumín – Žilina. V samotnom okresnom Kysuckom Novom Meste  sa nachádzalo veliteľstvo 29. pešieho pluku (Waffen-Grenadier-Regiment der SS 29 /galizisches Nr. 1/), v okrese bola  najsilnejšia posádka umiestnená v Krásne nad Kysucou. Tento bod bol zvolený logicky, ohľadom na silnú partizánsku činnosť v Bystrickej doline počas septembra a októbra 1944. Práve do Bystrickej doliny podnikali okupačné jednotky protipartizánske výpady. V tomto období boli okupačnými jednotkami zavraždení za spoluprácu s partizánmi Gašpar Strnadel z Radôstky, František Potočár zo Zborova nad Bystricou a Štefan Ragan z Klubiny, ktorý bol spojkou partizánskej skupiny „Vpred“ pod velením podplukovníka ČA Morského. 

Na záver je nutné poznamenať, že takmer všetci kronikári uvádzajú, že v ich obciach pôsobili v službách okupačnej moci Vlasovci. Menom Vlasovci boli označovaní príslušníci Ruskej oslobodeneckej armády (ROA), sformovanej zo sovietskych vojnových zajatcov, pod velením generála Andreja Andrejeviča Vlasova. Keďže táto jednotka nebola nikdy nasadená na fronte, ale pôsobila v tyle proti partizánskym skupinám, kronikári mali tendenciu nazývať „Vlasovcami“ všetkých príslušníkov nemeckej okupačnej moci hovoriacich ruštinou alebo ukrajinčinou. Je pravdepodobné, že niektoré „vlasovské“ oddiely pôsobili aj na Kysuciach, avšak až od konca januára 1945. Navyše v kronikách a pamätných knihách sa často stotožňujú výrazy Ukrajinci a Vlasovci, čo situáciu ešte viac komplikuje. Veľmi zjednodušene môžeme povedať, že vojaci nemeckej okupačnej moci hovoriaci východoslovanskými jazykmi pôsobiaci na územiach Kysúc do polovice januára boli príslušníkmi 14. granátnickej divízie SS, tí ktorí začali prichádzať koncom januára a neskôr pravdepodobne patrili k ROA generála Vlasova. 

BEZPEČNOSTNÉ JEDNOTKY

Koncom augusta 1944 bola Hlavným úradom ríšskej bezpečnosti (RSHA) vytvorená Einsatzgruppe H (ďalej EG H) SiPo und SD (operačná skupina H bezpečnostnej polície a SD), aby podporila okupáciu Slovenska vojskami Wehrmachtu a Waffen SS. Jej vytvorenie bolo bezprostrednou reakciou na vypuknutie SNP. Do čela pohotovostnej skupiny H bol postavený SS-obersturmannfuhrer dr. Joseph WITISKA (5.7.1894–6.11.1947). Jemu podliehali štáby EG H, ktoré postupne vznikali na celom okupovanom území SR (Sonderkommando 7A v Ružomberku, Einsatzkommando 13 v Trenčíne, Sonderkommando ZBV 15 v Nitre, Zvláštne komando z. b. V. 29 v Bratislave, Einsatzkommando 14 v Banskej Bystrici a Zvláštne komando ZBV 27 v Prešove).

Einsatzkommando 13, oporný bod v Žiline

Einsatzkomando 13 vzniklo spolu s Einsatzkomandom 14 v dňoch 30.-31. augusta 1944 v Brne. Svoj štáb malo počas celej svojej existencie v Trenčíne. Ako velitelia pôsobili postupne SS-Hauptsturmführer  Otto Koslowski, SS-Sturmbannführer  Hans Jaskulsky a napokon SS-Sturmbannführer  Karl Schmitz. Všetky jednotky Einsatzgruppe H si budovali v okolitých mestách tzv. oporné body (stutzpunkt). Postupne boli zriadené v rámci Einsatzkomanda 13 oporné body v Nitre, Žiline, Piešťanoch, Turčianskom sv. Martine, Považskej Bystrici, Dubnici nad Váhom, Novom Meste nad Váhom, Kremnici a Bánovciach nad Bebravou. Koncom novembra zriadil veliteľ oporného bodu v Žiline vedľajší oporný bod v Čadci. Oporný bod v Žiline vznikol 9. septembra 1944. Jeho veliteľom bol menovaný SS-hauptsturmfuhrer (ekvivalent nemeckej armádnej hodnosti Hauptmann alebo čs. hodnosti kapitán) Werner Schönemann (27.11.1911-?), ktorý dal ihneď po svojom nástupe do funkcie (11.9.1944) do dvoch dní sústrediť a deportovať do Osvienčimu 428 osôb židovského pôvodu, na ktoré sa až dovtedy vzťahovali výnimky zo zákona. Podobne ako v riešení židovskej otázky postupoval Schönemann i v prípade Rómov. 29 septembra 1944 si vyžiadal od okresných náčelníkov a policajného veliteľa v Žiline menné zoznamy výzvou „Zdvorilo Vás žiadam, aby ste zistili a nahlásili mi do 10. 10. 1944 počet všetkých cigánov, ktorí bývajú vo Vašom okrese. Toto hlásenie musí byť vystavené samostatne pre každú obec“. Po obdržaní zoznamov nasledovala výzva pre okresných náčelníkov k zadržaniu Rómov a ich prepravu do tábora v Dubnici.  

V okolí Žiliny bol pod  vedením Schönemanna verejne popravený komunistický odbojár Anton Sedláček, keď bolo kvôli poprave prerušené školské vyučovanie a museli sa prizerať i deti od 1. triedy! Sedláček mal okrem iného na starosti koordináciu komunistických odbojových buniek na Kysuciach.  Schönemann je zodpovedný i za hromadné vraždy:

-10 väzňov v zátoke Váhu (lokalita Dubník) – je pravdepodobné, že súčasťou tejto popravy sa stal i Eduard Oravec z Vrania
-10 odbojárov z okolia Žiliny v Starej Bystrici, 
-32 osôb v lesoparku Bôrik – Chrasť  (medzi inými i obyvatelia Nesluše Ján Šteiniger a Štefan Jantulík),
– 7 zavraždených na židovskom cintoríne v Žiline v hrobke bankára Rudolfa Szela,

Na konto Wernera Schönemanna ide i individuálna poprava Jána Drábika z Kotrčinej Lúčky a sadistická vražda neznámeho odbojára, ktorého pozostatky príslušníci Einstzkommanda 13 spálili v kotolni Okresného súdu v Žiline.

z. b. V. Kommando 27

Ďalšou jednotkou Einsatzgruppe H, ktorá pôsobila na území Kysúc bolo z. b. V. Kommando 27 (z. b. V. = zur besonderen Verwendung – pre zvláštne použitie). Pôvodne pôsobilo na východe Slovenska a spadalo pod veliteľa SiPo a SD v Krakove. Do podriadenosti EG H prešlo po ústupe nemeckých vojsk a presune do Žiliny 1. februára 1945. Oporné body boli zriadené v Považskej Bystrici, Bytči, Čadci, Kysuckom Novom Meste, Turčianskom sv. Martine, Ružomberku a Brodku u Přerova v Protektoráte.

OSOBNOSTI OKUPAČNEJ MOCI SO VZŤAHOM K DOLNÝM KYSUCIAM

Werner Schönemann

Osobnosť Wernera Schönemanna počas svojho niekoľkomesačného pôsobenia vo funkcii veliteľa Oporného bodu v Žiline Einsatzkommanda 13 zanechala na Kysuciach svoju dejinnú stopu. 

Narodil sa 27. novembra 1911. Po maturite vyštudoval ekonómiu na univerzitách v Berlíne a Königsbergu, kde získal titul diplomovaný ekonóm. V roku 1935 získal zamestnanie u kriminálnej polície v Berlíne, v roku 1937 zmenil pôsobisko a prešiel k úradovni Gestapa v Kolíne nad Rýnom.  Od roku  1935 pôsobil u SA (Sturmabteilung), o rok prestúpil ku konkurenčným SS. Členom NSDAP bol od roku 1940.

Pred nasadením na Slovensku bol od júna 1941 veliteľom jedného z oporných bodov komanda 8 v operačnej skupine B, ktorá pôsobila v tyle skupiny armád Stred v Bielorusku. Tu nabral množstvo skúsenosti, ktoré mohol využiť pri slovenskej misii. V októbri 1941 bol stiahnutý do Ríše. Najskôr pôsobil v Berlíne a neskôr u hlavnej úradovne Gestapa vo Viedni. Tu zotrval až do svojho nasadenia na Slovensku.

Na konci vojny sa ukrýval v Rakúsku, kde bola v júli 1945 odhalená jeho totožnosť a bol zatknutý spolupracovníkmi viedenského policajného riaditeľstva. V prvých dňoch vo väzbe si uvedomoval svoje zločiny i možnosť najťažšieho trestu o čom svedčí korešpondencia adresovaná jeho milenke, kde sa lúčil a nechal pozdravovať celú rodinu. Postupne však Schönemann nabral sebavedomie a rozohral stratégiu, ktorá mu zachránila život. Najdôležitejšie bolo vyhnúť sa vydaniu do ČSR, kde by ho „čakal povraz“. Aby toto dosiahol, udal sa, že bol vedúcim špionáže Gestapa vo Viedni. Správne kalkuloval, že po odsúdení v Rakúsku nebude vydaný do Československa. Obvinenie bolo vznesené v decembri 1946 a po roku, 22. decembra 1947 bol odsúdený na trest 10 rokov odňatia slobody, čím dosiahol to o čo sa usiloval. Ako obrovská facka obetiam jeho zločinov pôsobí jeho ďalší postup. Keď v dôsledku nastupujúcej studenej vojny zastavili Rakúsko a Spolková republika Nemecko vydávanie nacistických zločincov do krajín východného bloku, požiadal 9. júna 1949 o revíziu súdneho konania s odôvodnením, že nikdy nebol vedúcim oddelenia Gestapa a komando, v rámci ktorého pôsobil nikdy neexistovalo. Najvyšší súd vo Viedni musel rozsudok zrušiť. Stalo sa tak 1. apríla 1950. Schönemannova drzosť však akoby nepoznala medze únosnosti, keď požiadal o odškodnenie za neoprávnené uväznenie! V tomto mu však nebolo vyhovené, lebo súdny tribunál dospel k záveru, že sa nechal odsúdiť zámerne. Po zrušení rozsudku však Schönemann nebol prepustený, pretože medzitým bol obvinený zo zločinov z jeho pôsobenia na Slovensku. Obžalovaný bol v auguste 1951 a rozsudok padol 8. októbra tohto roku: „Obžalovaný Werner Schönemann je vinný tým, že v Žiline od novembra 1944 do januára 1945, teda v období nacistickej krutovlády, za využitia svojej služobnej moci ako SS-Hauptsturmführer priviedol Franza Surgana, Martina Barciaka a ďalších menovite neznámych väzňov do strastiplného stavu“. Za to bol odsúdený na trest odňatia slobody na 9 mesiacov. Do výkonu trestu sa započítavala i vyšetrovacia väzba, preto bol trest považovaný za odpykaný a Schönemann bol prepustený na slobodu a vyhostený do SRN!

V Československu, napriek tomu, že sa nikdy nepodarilo dosiahnúť jeho vydanie, bol 19. decembra 1947 Okresným ľudovým súdom v Trenčíne odsúdený v neprítomnosti na trest smrti. Schönemann sa previnil podľa § 1 nariadenia SNR tým, že „od septembra 1944 do marca 1945 ako veliteľ nemeckej polície  Sicherheitsdienst v Žiline sám prevádzal a na jeho príkaz príslušníci tejto polície prevádzali plánovité prenasledovanie a zaisťovanie účastníkov SNP, ilegálnych pracovníkov a protifašistických činiteľov, ktorí boli v budove gestapa v Žiline trýznení, už v samotnej Žiline strieľaní a pochovaní v masovom hrobe, alebo eskortovaní do koncentračných táborov v Mauthausene a Oranienburgu, kde následkom ďalšieho trýznenia mnohí z nich zahynuli. Schönemann sa tak zúčastnil politického a iného útlaku slovenského národa, terorizoval slovenský ľud, bojoval s nemeckou armádou na území ČSR proti slovenskému povstaniu a proti partizánom na Slovensku, dopustil sa pritom vrážd a iných násilností a nariadil a napomáhal odvlečeniu slovenských ľudí do koncentračných táborov v cudzine“. V tom čase sa Schönemann nachádzal vo vyšetrovacej väzbe v Rakúsku a nemohol byť vydaný do Československa, čo mu v konečnom dôsledku zachránilo život.

Počas celej doby väznenia v Rakúsku sa podarilo Schönemannovi zamlčať svoje pôsobenie v Bielorusku v rámci Einsatzgruppe B. Za túto svoju činnosť bol súdený až počiatkom 60-tych rokov v SRN. Zemský súd v Kolíne nad Rýnom nad ním vyniesol 12. mája 1964 rozsudok. Bol odsúdený za spolupáchateľstvo pri vražde 2170 Židov na trest odňatia slobody v trvaní 6 rokov. Súd uznal, že vo väčšine prípadov rozkazy k popravám iba udeľoval, najmenej v dvoch prípadoch sa však popráv zúčastnil aktívne a sám strieľal. Súd mal za to, že Schönemann vedel, že čistky voči Židom sa dejú z rasových dôvodov a tým pádom sú nezákonné. Na druhej strane bol zohľadnený fakt, že pri svojej nekritickej viere v nadriadené autority sa domnieval, že rozkaz je ospravedlnením pre akékoľvek, teda i nezákonné konanie. V SRN mal byť súdený i za zločiny spáchané na Slovensku, avšak vyšetrovanie bolo zastavené z dôvodu premlčania trestného činu zabitia a trestný čin vraždy mu nebol dokázaný.

Ladislav Nižňanský

Ladislav Nižňanský síce počas vojnových rokov nepôsobil na Kysuciach, avšak je tunajším rodákom. Narodil sa 24. októbra 1917 v obci Lutiše vtedy patriacej do Trenčianskej Župy v rámci Rakúsko – Uhorska. Po vzniku ČSR boli Lutiše včlenené do okresu Kysucké Nové Mesto. 

Ladislav absolvoval Vojenskú akadémiu v Hraniciach na Moravě v roku 1938. Zároveň mu bola udelená hodnosť poručík. Jeho vojenská odbornosť bolo delostrelectvo. Pôsobil ako vojak z povolania v Československej a neskôr Slovenskej armáde. Ako príslušník Slovenskej armády sa zúčastnil bojových ťažení proti Poľsku (1939) i Sovietskemu Zväzu (1941 – 1942). Do vypuknutia povstania bol vyznamenaný slovenskými Medailou za hrdinstvo II. stupňa, Medailou za hrdinstvo III. stupňa, Pamätným odznakom I. stupňa, Víťazným krížom V. stupňa bez mečov a nemeckým Železným krížom II. triedy. Pred vypuknutím SNP sa podieľal na vypracovaní plánov povstania a bol menovaný náčelníkom štábu povstaleckých vojsk v žilinskej posádke, ktorá bola ako prvá nasadená proti prenikajúcim jednotkám Wehrmacht (Kampfgruppe „Junck“ a Kampfgruppe „Ohlen“). S povstaleckými vojskami prežil všetky strasti ústupu pred prenikajúcimi Nemcami. 

Zlom v jeho živote i kariére nastal 10. novembra 1944, keď bol medzi Čiernym Balogom a Hriňovou v lokalite Záluky zajatý spolu so svojimi spolubojovníkmi. Po zajatí začal spolupracovať s okupačnou mocou a tak nebol odoslaný do zajateckého tábora, ale 15. decembra 1944 bol postavený do čela Abwehrgruppe 218 „Edelweiss“. Išlo o jednotku postavenú z radov slovenských občanov, zameranú na boj proti partizánom a ich civilným spolupracovníkom. Pre svoju činnosť využívali príslušníci „Edelweiss“ svoje uniformy vojakov slovenskej armády, čo navodzovalo ilúziu o veteránoch SNP, ktorí poslúchli výzvu generála Viesta a prešli na partizánsky spôsob boja. Pod velením Ladislava Nižňanského dosiahla Abwehrgruppe 218 „Edelweiss“ viacero významných úspechov z pohľadu okupačnej moci. Najvýznamnejší, avšak z opačného pohľadu najtragickejší bol masaker v Kľakovskej doline. Išlo o akt brutálnej a krvavej likvidácie a úplnej skazy obcí Kľak (21. januára 1945) a Ostrý Grúň (24. januára 1945). Bolo tu zavraždených 146 mužov, žien i detí a obce boli vyrabované a vypálené. Bohužiaľ pod týmto a inými krvavými činmi nájdeme podpis rodáka z okresu Kysucké nové Mesto, ktorý bol za to vyznamenaný Železným krížom i. triedy.

Po vojne bol Nižňanský zajatý a vydaný do Československa. Svoju minulosť v službách nemeckého bezpečnostného aparátu na Slovensku sa mu však podarilo úspešne utajiť, ba dokonca opätovne vstúpil do armády ČSR, čomu napomohla jeho odbojová činnosť za SNP pred zajatím. V roku 1946 sa však začali objavovať svedectvá, na základe ktorých bol Nižňanský vyšetrovaný, avšak obvinenia bol pre nedostatok dôkazov zbavený. Stálo ho to však kariéru v armáde, z ktorej bol prepustený. Bol zverbovaný československou tajnou službou a roku 1947 nasadený v Rakúsku. Pravdepodobne od roku 1952 pracoval ako dvojitý agent, keď začal pracovať pre americkú CIC. V rokoch 1954 – 1983 pôsobil v československej redakcii rádia Slobodná Európa. Od roku 1957 až do svojej smrti žil v Mníchove.

Po tom ako boli sovietskou stranou poskytnuté Československu nové materiály o činnosti Abwehrgruppe 218 „Edelweiss“, prebehlo v roku 1962 súdne konanie s Ladislavom Nižňanským na Okresnom súde v Banskej Bystrici. Obžalovaný bol v neprítomnosti odsúdený na trest smrti. 

Otázka potrestania žijúcich vojnových zločincov je v Nemecku dodnes pálčivým spoločenským problémom, demokratickou spoločnosťou vnímaný veľmi citlivo, aj keď v súčasnosti je už zrejme vyriešený ich smrťou.  V roku 2004 však došlo v Mníchove k procesu s Ladislavom Nižňanským, ktorý sa skončil oslobodzujúcim rozsudkom pre nedostatok dôkazov v decembri nasledujúceho roku. Takmer súbežne bol jeho prípad otvorený i na Slovensku a v roku 2006 mu bol trest zmiernený na doživotie.

Ladislav Nižňanský zomrel 21. decembra 2011 v Mníchove. 

REPRESIE A POPRAVY NEMECKÝCH OKUPAČNÝCH JEDNOTIEK NA ÚZEMÍ A OBYVATEĽOCH OKRESU KYSUCKÉ NOVÉ MESTO

5. september 1944 Dunajov 

V piaty septembrový deň roku 1944 v nočných hodinách zastrelili fašisti v Dunajove v lokalite Skačkov 9 osôb. Svoj život tu položili traja občania z Tepličky nad Váhom: Anton Durčan, Šimon ŠtefanatnýFrantišek Zahumenský, ktorých telesné pozostatky si príbuzní odviezli a pochovali na rodnej hrude na cintoríne v Tepličke nad Váhom.

Pamätník v Dunajove na Skačkove. Foto Mário Janík (29.X.2013)
Detail tabule na pamätníku na Skačkove.  Foto Mário Janík (29.X.2013)

Ostatní šiesti sú pochovaní v spoločnom hrobe na cintoríne v Dunajove. Sú to títo vlastenci: Michal Jarušek z Oščadnice, Jozef Hruška z Podvysokej, Ján ŠtefankaJán Bršlík z Diviny a dvaja 25-30-roční neznámi. Epitaf na náhrobnom kameni znie: „Nik nie je zabudnutý, nič nie je zabudnuté. Obete masovej fašistickej vraždy na Skačkove dňa 5. septembra 1944“ a menoslov obetí. Hrob je vedený v Ústrednej evidencií vojnových hrobov pod registračným číslom 50918300002. O priebehu popravy vypovedá Obecná kronika Krásna nad Kysucou: „Ostnatým drôtom im zviazali ruky a aby nemohli kričať, vrážali im bodáky do úst. Bol medzi nimi i mladík, ktorý stihol ešte zakričať: „Mamička moja, pomôž mi!“. Mária MacejkováZuzana Jakubcová z osady Matúškov, ktoré hrabali prsť v lese, stŕpli hrôzou, keď sa rozštekali samopaly a skosili umučených.“

Hrob šiestich z deviatich obetí masakru na Skačkove. Foto Mário Janík (18.XI.2013)

Okrem likvidácie odporcov fašizmu, mala táto udalosť i psychologický dopad na obyvateľstvo, na ktoré zapôsobila vyslovene odstrašujúco. Týkalo sa to i obyvateľstva širšieho okolia. Napríklad kronikár z Lodna uvádza, že po tom, ako deväť mŕtvych tiel našiel urbársky hájnik z Lieskovca pri vykonávaní hájnickej služby, pričom sa nepodarilo zistiť vrahov, ľudia sa začali báť chodiť do lesa. V tých časoch sa na jeseň zvážalo z lesov lístie a mach ako stelivo, avšak v roku 1944 ľudia vôbec nezvážali. Údajne medzi mužmi určenými na popravu na tomto mieste mali byť aj 4-5 obyvatelia Snežnice, avšak mala ich zachrániť manželka snežnického vládneho komisára (starostu) Štefana Beňadika. Podarilo sa jej to aj vďaka znalosti nemeckého jazyka. Na mieste tragédie bol postavený pamätník (registrovaný v ÚEVH pod číslom 50918300001). Na tabuli z čierneho kameňa je nápis: V obci Dunajov na Skačkove 5. IX. 1944; Miloš Krno: Sme víťazi, vyšlo slnce z tiem; z úkrytu vybral každý zástavu; povstaniu padlých, ktorých zhltla zem; a všetkým chrabrým privolajte na slávu; nasleduje menoslov obetí. V súčasnosti je na vrchole pamätníka umiestnený štátny znak SR, v minulosti to bola päťcípa hviezda.

5. október 1944 Radôstka

Obchodník Gašpar Strnadel z Radôstky významne zásoboval partizánske skupiny pôsobiace v Bystrickej doline, najmä v Radôstke a na Lutišiach. Počas nemeckej razie 5. októbra 1944 sa u neho zdržiavali partizáni, ktorým sa podarilo pred okupantmi utiecť. Gašpara Strnadla však na úteku Nemci zastrelili na dvore jeho otca. Zostala po ňom vdova a päť malých detí. Tovar z obchodu fašisti zabavili a dom podpálili. (obecná kronika v Radôstke priraďuje k tejto udalosti dátum 16. októbra 1944, avšak bola spísaná retrospektívne po skončení 2. svetovej vojny. Ja som sa pri datácii pridržiaval údaju na náhrobnom kameni Gašpara Strnadla, kde je dátum jeho smrti 5.X.1944).

Náhrobný kameň na hrobe Gašpara Strnadla na starom cintoríne v Radôstke. Nápis: Tu spočíva v Kristu Pánu; drahý manžel a otecko; GAŠPAR STRNADEL; nar. 20. VIII. 1911 zom. 5.X.1944; Odpočívaj v pokoji drahý manžel; Venuje manželka a dietky. Hrob je vedený v ÚEVH pod číslom 50939600001. Foto: Mário Janík (31.X.2013)
Detail hrobu Gašpara Strnadla.  Foto: Mário Janík (31.X.2013)

18. október 1944 Krásno nad Kysucou

7. októbra 1944 sa obec Zborov nad Bystricou zobudila do zlého rána. Zrejme medzi miestnymi sa našiel niekto, kto udal partizána Františka Potočára. Celá miestna časť Fojtov dvor i potok boli obkľúčené nemeckými jednotkami. Netrvalo dlho a spomínaného vlastenca Nemci zadržali a odviedli do Krásna nad Kysucou. Miestny kronikár sa vyjadril: „Cestou zajatec sa sebavedome choval, lebo vedel, že nenesie vinu na sebe, keď povstal so zbraňou v ruke za spravodlivú vec celého národa“.

Náhrobný kameň na hrobe Františka Potočára na cintoríne v Zborove nad Bystricou nesie nápis: „Tu spočíva v Kr. Pánu; FRANTIŠEK POTOČÁR; *5.III.1920 +18.X.1944; Odpočívaj v pokoji“. Hrob je registrovaný v ÚEVH pod číslom 50953100002. Foto: Mário Janík (29.X.2013)
Detail hrobu Františka Potočára.  Foto: Mário Janík (29.X.2013)

 14. októbra 1944 zatkla jednotka Einsatzkomanda 13 v Klubine miestneho mlynára Štefana Ragana, ktorý býval na samote v Klubinskom potoku (v prípade príslušnosti Štefana Ragana k obci sa kronikári rozchádzajú. Kronikár zo Starej Bystrice uvádza, že išlo o občana Starej Bystrice avšak kronikár obce Zborov nad Bystricou uvádza že bol z Klubiny. Keďže Pamätná kniha Starej Bystrice bola spísaná až po vojne a zborovská bola vedená priebežne, prikláňam sa verzii zo Zborova). Aj jeho deportovali do Krásna nad Kysucou, kde bol väznený s Františkom Potočárom. 18. októbra boli obaja odbojári v tajnosti popravení. Zakopaní boli na poli nad meštianskou školou. Pri exhumácií hrobu sa zistilo, že boli vyzlečení donaha a spolu zviazaní. František Potočár mal zreteľnú stopu po výstrele do tyla. Po oslobodení, 17. júna 1945 bol v Krásne nad Kysucou otvorený hrob s mŕtvolami oboch partizánov. Samotnú exhumáciu museli vykonať občania , ktorí boli usvedčení z udania Ragana a Potočára nemeckému bezpečnostnému aparátu. (Podľa dochovaných fotografií išlo o troch mužov a jednu ženu). Pozostatky boli prevezené do rodných obcí, kde boli pochované.

Fotografie z exhumácie partizánov Potočára a Ragana v Krásne nad Kysucou. Foto: Fotoarchív OcÚ v Zborove nad Bystricou
Fotografie z exhumácie partizánov Potočára a Ragana v Krásne nad Kysucou. Foto: Fotoarchív OcÚ v Zborove nad Bystricou
Fotografie z exhumácie partizánov Potočára a Ragana v Krásne nad Kysucou. Foto: Fotoarchív OcÚ v Zborove nad Bystricou

Pohreb Františka Potočára bol v Zborove nad Bystricou zároveň národným pohrebom. Zúčastnili sa ho všetci obyvatelia obce. Partizánovi sa dostalo vojenskej pocty od Národnej milície. Rozlúčkové prejavy predniesli za Národný výbor Peter Smoliar, za partizánov Štefan Jurina a za občanov učiteľky Oľga UrbanováMária Kaliská.

Fotografie z pohrebu partizána Františka Potočára.  Foto: Fotoarchív OcÚ v Zborove nad Bystricou
Fotografie z pohrebu partizána Františka Potočára.  Foto: Fotoarchív OcÚ v Zborove nad Bystricou

Vadičovská dolina, december 1944

Z Vadičovskej doliny odvliekli Nemci chlapov do Kysuckého Nového Mesta, kde boli pripravené automobily na ich prevoz. Zároveň nemecký veliteľ hrozil vypálením horného konca Horného Vadičova od školy až po „Košariská“. Po intervencii poslanca a vysokého príslušníka HG Kolomana Horniša však boli muži prepustení a obec zostala v pôvodnom stave.

15. január 1945 Stará Bystrica

Mobilná jednotka Einsatzkomanda 13 so sídlom v Žiline vyviezla 10 príslušníkov odboja zo žilinskej väznice do Starej Bystrice. V lokalite „Na Bažiarni“  ich všetkých povraždili. Na Kysuciach našli svoj hrob odbojári zo Žiliny a okolia: Juraj Dorčík, Pavol Greguš, Svätopluk Písecký, Rudolf Krška-Mizera, Rudolf Forbák-Jandík, Eduard Scholz a štyria neznámi vlastenci. Vtedajší lesný manipulant Ignác Tabak, očitý svedok popravy si neskôr zaspomínal pri príprave publikácie Bojom k víťazstvu II (autor Juraj Velebír, 1980): „Vrátil som sa z revíru, už sa začalo stmievať. Bolo čosi okolo šiestej – siedmej, keď na rýnok prišlo niekoľko nákladných áut. Cestu do poľa zablokovali. Jedno z áut sa pustilo ďalej do poľa, smerom k potoku. Od kancelárie terajšej Drevoúnie (r. 1980, pozn. autora) to bolo vari 50 metrov. Vyšiel som von a spoza plota som sa pozeral, kam smeruje. Auto zastalo, motor bežal, a z neho začali zoskakovať zaistenci. ozvali sa výstrely. O chvíľu sa auto pohlo späť. Vládny komisár obce Pastýrik začal po dedine zháňať mužov, aby prišli zakopať mŕtvych. Bolo ich asi jedenásť. Po vojne boli premiestnení na cintorín.“   Pre úplnosť dodávam, že obecná kronika v Starej Bystrici (ktorá bola vedená v povojnových rokoch a k udalostiam 2. svetovej vojny sa vracia retrospektívne nakoľko pôvodná zhorela pri oslobodzovacích bojoch o obec) nesprávne datuje túto udalosť na deň 9. január 1945.

Jeden zo zavraždených Eduard Scholz, prieskumník 2. československej partizánskej brigády M. R. Štefánika. Zdroj: Juraj Velebír – Bojom k víťazstvu II.

Stará Bystrica niekedy na jar 1945

Podľa výpovede miestneho farára uvedenej v Pamätnej knihe citujem: „Nemci sa rozhodli popraviť 20 občanov. Ako hlavnú príčinu uvádza, že Nemci sa domnievali, že obyvateľstvo schválne poškodilo telefónne spojenie nemeckého štábu. Nemci vykopali vo farskej záhrade masový hrob, avšak k popravám nedošlo, keďže miestna posádka bola náhle odvolaná a nové prišlé vojsko zaujalo ihneď palebné postavenie v pripravenom obrannom pásme“. Je možné domnievať sa, že represívne jednotky SS, ktoré sa chystali vykonať popravu obyvateľov, boli stiahnuté z bojovej línie a boli nahradené pravidelnými bojovými jednotkami Wehrmachtu.

Vranie, Žilina apríl 1944

Obeťou fašistického teroru sa stal i 20-ročný mladík Eduard Oravec z Vrania. O okolnostiach jeho vraždy podáva svedectvo obecná kronika z čias, keď bolo Vranie samostatnou obcou, patriacou do okresu Kysucké Nové Mesto. Keďže však kronika je vedená retrospektívne, môže obsahovať i drobné nepresnosti a neupresňuje ani dátumy udalostí. 

V noci 14. apríla prepadla partizánska jednotka postupujúca z Lalinka stráž nemeckého vojenského veliteľstva zriadeného v obci. Stráž tvorili dvaja maďarskí vojaci, ktorí v prestrelke padli. Nasledujúceho dňa prebehlo vyšetrovanie, ktoré zistilo, že streľba sa začala v miestnej časti Kuliná, konkrétne od domu Štefana Oravca. Domová prehliadka uvedeného domu sa konala v skorých ranných hodinách. Pri posteli, kde spal neplnoletý Eduard Oravec boli nájdené zablatené topánky, čo vyvolalo podozrenie z partizánskej činnosti. Po dôkladnom prehľadaní domu sa našla na povale stará hrdzavá puška. Po krutom výsluchu bol chlapec odvedený. Pri presune nemeckej jednotky so zajatcom uprostred dediny niekto nezistený podal Nemcom informáciu, že v dome Jozefa Jakubčíka sú zhromaždení viacerí občania obce, čo bolo vyhodnotené ako nedovolené zhromažďovanie a podozrenie z partizánstva. Uvedený dom bol zaistený a obsadený so všetkými prítomnými osobami. Aj keď, ako neskôr vyšlo najavo, v tomto prípade nešlo o partizánov, ale o skupiny kartárov, ktoré sa tu schádzali po výplatách, všetci prítomní boli zaistení a zadržaní v pivnici. Následne Nemci vyslali spojku do Žiliny pre posily. V tento deň sa konal pohreb dvoch padlých maďarských vojakov. Všetci obyvatelia očakávali, že obec bude represívne postihnutá za uvedený incident. Po pohrebe dorazili Nemcom posily a zaistených odviezli na nemecké veliteľstvo do Žiliny. Nikto neveril tomu, že by sa ešte vrátili. Avšak vo večerných hodinách, keď vyšetrovanie preukázalo, že proti zaisteným neexistujú žiadne dôkazy, ktoré by ich usvedčovali z partizánskej činnosti, začali sa všetci vracať domov. Všetci okrem Eduarda Oravca. Po niekoľkých dňoch dorazila do obce správa, že Eduard bol videný pri prevoze autom smerom na Tepličku nad Váhom spolu inými zadržanými. V ten istý deň (?) pracoval na oprave budatínskeho mostu obyvateľ Vrania Štefan Voštenák, ktorý si všimol niečo nezvyčajné, zachytené na mostnom pilieri. Po dlhšej námahe sa mu podarilo vytiahnuť na breh mužskú mŕtvolu. V nej spoznal svojho spoluobčana Eduarda Oravca, ktorý bol spolu s inými zadržanými zastrelený a hodený do Váhu. O spôsobe popravy vypovedala veľká diera po strelnej rane v zadnej časti hlavy. Telesné pozostatky Eduarda Oravca boli prevezené do rodnej obce, kde boli pochované na miestnom cintoríne.    

30. apríl 1945 Nesluša

V tento deň už front postupoval cez Kysucké Nové Mesto k Nesluši. Nemecká obrana pozostávala iba z niekoľkých desiatok vojakov ozbrojených iba ručnými zbraňami. Za tejto, pre Nemcov bezvýchodiskovej situácie, sa im podarilo zajať Štefana Liska, ktorý bol bez legitimácie. Pravdepodobne bol vyslaný ako spojka na zistenie pozícií a sily nepriateľa. Po osobnej prehliadke bol u neho nájdený ručný granát. Mladého partizána odvliekli Nemci do blízkeho lesíka, kde ho popravili. Neskôr jeho telesné pozostatky našli miestni občania v plytkom hrobe prihádzanom kameňmi a čečinou. Štefanova mŕtvola bola brutálne zohavená – mala prestrelenú hlavu i brucho a vyklané oči.  Tento incident využili Nemci na rozbehnutie represií voči obyvateľom Nesluše. Bolo zatknutých 280 mužov. Kronikár uvádza: „…rozbehli sa po domoch a kde našli mužov, odvliekli ich do stodoly u Filipa Chovaňáka, kde ich zavreli ako rukojemníkov. Čo bude? Postrieľajú nás. Keď iní videli, čo sa robí, začali utekať z obce a Nemci po nich pálili z pušiek a samopaľov“. Málo chýbalo aby sa Nesluša zaradila do dlhého zoznamu slovenských obcí postihnutých masovým vraždením fašistických jednotiek…Nestalo sa tak iba vďaka tomu, že pozorovatelia Červenej armády, ktorí mali svoje pozorovacie stanovište na vrchu Vreteň, zbadali, čo sa v obci deje a odtiaľto riadili paľbu na nemecké pozície. (pani Apolónia Kalčáková z osady Suchá patriacej do Nesluše mi povedala, že Rusov na vzniknutú situáciu upozornila jedna z miestnych žien, ktorej sa podarilo prekročiť frontovú líniu a presne popísala miesta, kde sa zdržiavali nemeckí a maďarskí vojaci). Zadržaní muži využili následný zmätok, vylomili vráta na stodole a rozutekali sa.

Náhrobný kameň rodiny Liskovej. Tretí zhora je uvedený Štefan Lisko mladší – partizán. Foto: Mário Janík (29.X.2013)

30. apríl 1945 Ochodnica

V posledný aprílový deň roku 1945 prechádzala obcou smerom na osadu Petránky  nemecká hliadka za účelom prieskumu ústupových trás pred blížiacim sa frontom.  Menšia trojčlenná priezvedná jednotka bola v priestore Kamenného mostu prepadnutá príslušníkmi partizánskeho oddielu „Sloboda“, pričom bol pri prestrelke ťažko zranený jeden z nemeckých vojakov. Ostatní dvaja vojaci z miesta ušli po koryte potoka späť do obce, kde o incidente informovali svojho veliteľa a zároveň identifikovali ako páchateľov mužov z obce. Nemecký veliteľ ako protiopatrenie zvolil represiu v najťažšej forme – popravu civilistov, pretože predpokladal, že na prepade sa podieľali obyvatelia Ochodnice. Dal zaistiť, predviesť a nastúpiť pred popravčiu čatu 20 mužov zaistených v Ochodnici. V popoludňajších hodinách bolo všetko pripravené na popravu. Bol pripravený guľomet s plným zásobníkovým pásom, proti ktorému stáli Anton Bibík, Jozef Bibík, Justín Mrenka, Vincent Halúzka, Štefan Bibík, Juraj Mlich mladší, Jozef Kocáň, Filip Hurtoš, Dionýz Sága, Jozef Belanský mladší, Rehor Adámek, Anton Mizera, Marek Mokáň, Martin Kubičár, Vavrín Belanský, Ján Pijak, Benedikt Čuntala, Štefan Slezák, František Kalina z Bratislavy a N. Bubík z Kysuckého Nového Mesta. Hrozilo, že dôjde ku krvavému masakru, avšak o životy zaistených začali bojovať starosta V. Lazárek, farár J. Hollý spolu s Jozefom Škriňom, ktorý ovládal nemčinu. Títo nemeckého veliteľa presviedčali, ba ho i na kolenách prosili, aby nepreviedol popravu, lebo diverznú akciu určite nepreviedli „naši“. Situácia bola veľmi vypätá, vyjednávalo sa cca dve hodiny. Zlom nastal, keď Justína Belánska dopravila na svojom rebriňáku ťahanom kravou postihnutého nemeckého poddôstojníka, ktorého predtým sama ošetrila. Od hromadnej popravy nemecký veliteľ ustúpil, keď mu sám zranený vojak ozrejmil, že nebol prepadnutý domácimi, ba na dôvažok práve domáci ho ošetrili a poskytli mu prvú pomoc.

V monografii Ochodnica autorského kolektívu pod vedením Milan Gacíka je rozvedená úvaha o motívoch výpovede postihnutého nemeckého poddôstojníka. „Jedna verzia hovorí o tom, že členovia partizánskej skupiny boli oblečení vo vojenských šatách, na hlavách mali barety, aké nosili francúzski partizáni, druhá alternatíva hovorí o barete na hlave iba jedného z členov prepadového oddielu a slovách vo francúzštine, ktorými mal prehovoriť, keď bral Nemcovi z ruky náramkové hodinky. Autor spomínanej publikácie vyslovil i tretiu – smelú – domnienku, že uvedomelý Nemec vypovedal v prospech domácich, lebo si uvedomoval dosah svojej výpovede a svojou ľudskosťou pozitívne zvrátil priebeh plánovanej popravy.

Autor: Mário Janík / Kysucké múzeum v Čadci

Zoznam použitej literatúry:

GACÍK, M. a kol.: Ochodnica 1596-1996. Obec Ochodnica 1996
JAKUBÍK, Miroslav: Kysuce vo svetle okrúhlych výročí. Kysucké múzeum v Čadci  1974.
JESENSKÝ, Miloš: Wehrmacht a jednotky SS na Kysuciach. In: Zborník Kysuckého múzea 13/2010. Kysucké múzeum v Čadci 2010.
KRCHO, Mikuláš: K dejinám robotníckeho hnutia a bojov KSČ na Kysuciach v rokoch 1918 – 1945. Banská Bystrica: Stredoslovenské nakladateľstvo 1964.
PARÁČOVÁ, Andrea: Dejiny obce Nesluša do roku 1945. In: PRIEČKO, Martin a kol.: Nesluša 1367-2007. Vlastivedná monografia obce. Obec Nesluša 2007.
ŠINDELÁŘOVÁ, Lenka: Einsatzgruppe H. Praha a Banská Bystrica: Academia a Múzeum SNP, 2015.
VELEBÍR, Juraj: Bojom k oslobodeniu II.  Martin: Osveta 1980.

Farská kronika farnosti Brodno
Pamätná kniha obce DunajovPamätná kniha obce Horný Vadičov
Pamätná kniha obce Krásno nad Kysucou
Pamätná kniha obce Lodno
Pamätná kniha obce Radôstka
Pamätná kniha obce Stará Bystrica
Pamätná kniha obce Vranie
Pamätná kniha obce Zborov nad Bystricou
Ústredná evidencia vojnových hrobov: www.vs.sk/uevh/
Osobný rozhovor s pánom Antonom Labudom (1933), 16. novembra 2013 v Snežnici.